20.06.2003 - Miron

1412 0

(Share 133 0)

Príhovor

      Ktosi raz povedal, že človek si môže byť v živote istý iba jednou vecou - smrťou. Zaiste i my vnímame túto všeľudskú skúsenosť. A to zvlášť dnes, keď stojíme okolo rakvy našej zosnulej sestry (meno). Ale samotné poznanie, že okamih smrti je istý v našom živote, nás ešte nemusí motivovať k tomu, aby sme sa k svojmu životu postavili zodpovednejšie. Musíme k tomuto faktu ešte niečo pripojiť. Niečo, čo je so smrťou veľmi úzko spojené.
      Svätopisec píše: „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd“ (Hebr 9, 27). Skutočnosť tohto osobného súdu pred Bohom, ktorý je Láska a práve preto je i Spravodlivosť, dáva obsah tomu, čo nazývame ľudskou „zodpovednosťou“. Každý človek sa bude zodpovedať vševediacemu, milujúcemu, ale i spravodlivému Bohu za svoj život, skutky, za to, ako odpovedal na rozličné dary Božej lásky, na jeho výzvy cez blížnych, cez okolnosti... „Všetko je obnažené a odkryte pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať“ (Hebr 4, 13).
      Výsledok tohto osobného súdu môže byť trojaký: večné spoločenstvo s Trojjediným Bohom - ak bol človek dokonalý v láske k Bohu i k ľuďom. V evanjeliu hovorí o tom Ježiš v podobenstve o dobrom sluhovi: „Správne dobrý a verný sluha, bol si verný nad malom, nad mnohými ťa ustanovím: vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25, 21).
      Ak človek nedozrel na úroveň dokonalej lásky, hoci v podstate bol zameraný na plnenie Božej vôle, ale nebol v tom dôsledný, neodčinil všetko zlo, ktorého sa dopustil, v takomto prípade Pán Boh umožňuje „očisťovanie“. Svätý Pavol spomína túto možnosť v 1. liste Korinťanom: „Čie dielo zhorí (neobstojí v ohni skúšky, lebo nebolo solídne postavené na viere v Ježiša Krista) ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň“ (16, 15). Ak si uvedomíme, že v okamihu osobného súdu sa človek stretáva s Bohom a poznáva ho ako svoje najväčšie šťastie a súčastne si uvedomuje, že vlastnou vinou nemôže ešte byť trvalo s ním, môžeme vytušiť, v čom spočíva bolesť očistca, ktorá je preniknutá milujúcou túžbou...
      Napokon zostáva posledná možnosť výsledku osobného súdu. V prípade, že človek s plným vedomím a dobrovoľne odmietal Boha a jeho lásku, odmietal plniť jeho vôľu a nemal lásku k blížnym, čiže sa vyčleňoval zo spoločenstva s Bohom i s ľuďmi, vtedy Pán Boh akoby potvrdí tento jeho postoj, rešpektuje ho a takýto človek zostáva navždy vylúčený z účasti na živote Božom. Súčastne však videl Boha, vie čo On pre neho znamená. Vedomie, že sám sa pozbavil tohoto najväčšieho dobrodenia spôsobuje v ňom zúfalú bolesť a nenávisť voči sebe samému, stáva sa nezmyselnou bytosťou a tento hrozný stav musí prežívať večne. Sväté písmo má pre peklo pomenovanie „večná smrť“. (podľa: Mons. F. Rábek, Eschatologia)
      Istý kňaz spomínal na jedného staršieho muža, ktorý v spoločnosti povedal: „Drahí priatelia, umrieť môžeme len raz.“
      Kňaz k tomu dodal: „Hoci sa vám tieto slová môžu stať prostými, na mňa v tej chvíli zapôsobili tak silným dojmom a tak ma vyburcovali z mojich myšlienok, ako sa to predtým ešte žiadnemu slovu nepodarilo.“
      Zomrieť môžeme len raz. Aj pred Božím súdom budeme stál len raz. Nech nás tieto prosté slová vyburcujú k statočnej kresťanskej zodpovednosti za svoj život i za svoju večnosť.
      Naša nebohá sestra už podstúpila túto skúsenosť smrti i súdu. Máme nádej v Božie milosrdenstvo a ako putujúca cirkev prosíme Všemohúceho, aby ju uviedol do večného života, na miesto, kde odpočívajú všetci spravodliví. Amen.