17.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.

840 0

(Share 114 0)

Homília

      O čom zvykneme uvažovať nad otvoreným hrobom? Kto by sa vtedy smial a žartoval? Aj svätci pri smrti zažívajú bázeň.
      Smrť je rozhodujúci medzník v živote každého človeka. V jednej chvíli sa zastaví čas. Aj chorý i trpiaci človek má plány, smrť im urobí koniec, nezrealizujú sa. Predsavzatia sa nenaplnia, k stretnutiam s drahými už nedôjde. Zomierajúci už nepovie slovo odpusť, prepáč, ďakujem, mal som ťa rád, miloval som..., ale nepovie viac ani mýlil som sa, bol som slaboch, modlite sa za mňa.
      Viera v Boha, viera vo večný život, byť pripravený na stretnutie s Bohom Sudcom smrťou nič nestrácajú, naopak.
      Smrť verného Bohu je vlastne nádejou, keď sa realizujú slová Krista: „Vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14,3).
      „Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou, chápe smrť ako príchod ku Kristovi a ako vstup do večného života“ (KKC 1020). Preto Cirkev kladie dôraz pripraviť sa na stretnutie s Bohom Sudcom. Nie sú frázou slová: „Aký život, taká smrť“. Žiť v prítomnosti Boha, často si vzbudzovať ľútosť, bolesť duše nad hriechmi Boh odmieňa svojím milosrdenstvom. Postaviť sa pred toho, ktorému sú známe nielen naše skutky, slová, ale aj všetky myšlienky a hnutia srdca, si od rozumného človeka vyžaduje prípravu. Cirkev sprostredkúva nielen chorým a zomierajúcim sviatosť chorých, ktorej predchádza aj sviatosť zmierenia, ale do bezprostrednej udalosti zomierania patrí aj viatikum. Viatikum je eucharistický Kristus ako najvýznamnejšia posila na tak vážne stretnutie. Kto prijíma Ježiša Krista pod spôsobom chleba a vína ako pravého Boha, ten nemôže dostať lepšiu posilu na chvíľu, keď ho uvidí z tváre do tváre.
      Áno, smrťou sa pozemský život končí, aby začal nový, večný, bez konca, bez ďalších lúčení, bolestí... Bezprostredne po smrti nastáva súd. Osobný súd, kde bude odmenené každé dobro, potrestané každé zlo a človek prijme spravodlivú večnú odmenu. Nesmrteľná duša, ktorú daroval Boh človeku pri jeho počatí, za svoj pozemský život, vedomý a slobodný, prijme konečný výrok od Boha. Ten spočíva v troch možnostiach. V stave očisťovania, ak za svojho života neurobila duša všetko čo mala, ako následok za zlo, hriech. Alebo prijme pozvanie ako odmenu do nebeskej blaženosti. Alebo sa hneď naveky zatratí.
      Nebo je posledný cieľ človeka a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti. Človek žije v nebi s Kristom. Pritom každá duša si zachová svoju pravú totožnosť, svoje vlastné meno. Nebo spočíva vo vlastnení ovocia vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. On jediný môže dať túto odmenu, pretože svojou smrťou a zmŕtvychvstaním otvoril nebo, hriechom prarodičov a naším osobným zatvorené. Odmena presahuje každé chápanie a každú predstavu, ktorú môžeme mať na zemi, pretože „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,9). Pretože Boh je transcendentný, možno ho vidieť takého, aký je, iba keď on sám sprístupní svoje tajomstvo bezprostrednému nazeraniu človeka a dá mu na to schopnosť. Toto nazeranie na Boha v jeho nebeskej sláve nazýva Cirkev “ovlažujúcim videním“ (visio beatifica). Tento stav bude večný.
      Očistec poslúži po smrti na očistenie sa pre tých, ktorí zomreli v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, ale aby dosiahli svätosť, je potrebná určitá očista. Očistec je úplne odlišný od trestu zatratených. Niektoré viny sa nám odpúšťajú už na tomto svete, kým niektoré musíme si odčiniť v budúcom. Preto sa doporučuje modliť za duše zomrelých, najmä slávenie Eucharistie, ale i almužna, kajúce skutky, aby duše z očistca čo najskôr získali oblažujúce videnie Boha.
      Peklo je trest tým, čo sa slobodne rozhodli nemilovať Boha. Kto ostáva v hriechu, kto nemiluje Boha, nemiluje ani blížneho, stáva sa vrahom a „vrah nemá v sebe večný život“ (1 Jn 3,14-15). Peklo je definitívne odlúčenie od Boha, a teda aj večné následky za neuznanie a nemilovanie Boha, aj v hodine smrti, keď trest spočíva vo večnom odlúčení od Boha. Ježiš sám hovorí o pekle, neuhasiteľnom ohni (porov. Mt 5,22.29;13,42.50; Mk 9,43-48). Výrok Krista: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“ (Mt 25,41), bude nezmeniteľný, konečný, posledný, a teda hrozný.
      Na konci čias, pri druhom príchode Krista na svet, keď príde „vo svojej sláve a s ním všetci anjeli“ (Mt 25,31), sa definitívne ukáže pravda o vzťahu každého človeka k Bohu. Posledný súd odhalí až do posledných dôsledkov, čo dobré každý urobil alebo zanedbal urobiť počas svojho pozemského života. Stvorenie spozná posledný zmysel celého diela stvorenia a celej ekonómie spásy, a pochopí obdivuhodné cesty, po ktorých Božia prozreteľnosť viedla všetko k poslednému cieľu. Posledný súd ukáže, že Božia spravodlivosť víťazí nad všetkými nespravodlivosťami, ktorých sa dopustili jeho stvorenia, a že Božia láska je silnejšia ako smrť. Nastane nové nebo a nová zem, kde bude hlboká jednota hmotného sveta a človeka. Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva. A ani spôsob, ako k tomu dôjde.
      Vieme, že náš život má koniec. Hodina smrti je pred každým z nás. Nevieme ani čas, ani miesto a ani spôsob smrti. To, že sú zástancovia eutanázie, ešte neznamená, že eutanázia je dovolená. Jedine Boh má právo povolať smrťou človeka. Človek nesmie si sám voliť medzi životom a smrťou. Ani utrpenie, ani nič iné ho k tomu neoprávňuje. Prislúcha nám v pokore prijať Boha aj ako svojho Pána života a smrti. V opačnom prípade vynášame výrok nad sebou. Nik ani lekára nemôže poveriť, aby niekomu ukončil život, pretože nemá moc v mene koho a v mene čoho. V opačnom prípade je to samozvaný rozhodovateľ a ten sa volá vrah. A vrahom je tak ten, čo vynáša ortieľ nad nenarodeným človekom, ako aj ten, ktorý si už nepraje žiť. Žiadny vrah nemôže mať účasť na sláve v Božom kráľovstve.
      Perská rozprávka hovorí o šachovi, ktorý si dal zavolať najväčších mudrcov a položil im otázku: „Čo je najväčším nešťastím v živote človeka?“ Prvý odpovedal: „Najväčším nešťastím je byť chorý.“ Druhý: „Najväčším nešťastím je byť starý!“ A tretí: „Najväčším nešťastím je mať pred smrťou pocit premárneného života.“
      A naša odpoveď? Pozrime si svoj život. Oplatí sa riskovať večnú spásu? Vyhovárať sa, že ešte máme čas? Pokladať Boha za starca, ktorého môžeme dobehnúť?
Máme dôkazy, že proti Bohu sa neoplatí bojovať. Je správne, že aj muži päťdesiatnici, ktorí zvyknú zomierať rýchlo a bez rozlúčky, často v spánku a nadránom, vedia každý večer sa zmieriť s Bohom. Je správne, že keď sadám za volant, vydávam sa na cestu, že viem nielen skontrolovať nádrž, brzdy, motor, ale aj svoj vzťah k Bohu. Najväčšie cintoríny sú naše cesty. Je správne, že keď máme medziľudské ťažkosti, že vieme sa zmieriť, aby nad naším hnevom nezapadalo slnko. Je správne byť pripravený na stretnutie s Bohom, ako seba vystaviť zatrateniu a pozostalým spôsobiť mnohé ťažkosti. Je správne žiť v priateľstve s Bohom, ľuďmi, čistote duše, radostnom prežívaní na zemi ako v predsieni neba a očakávať odmenu spravodlivých od Boha.
      Smrť nazval sv. František sestrou. Nedegradujme hodinu smrti prirovnávaním ku kostlivcovi. Denne sa modlime za šťastnú hodinu svojej smrti. A dnes naša modlitba nech patrí tým, čo nás predišli do večnosti ako prejav našej vďaky, lásky, úcty, prosby, odprosenia. Amen.

      Inšpirácie – Jn 14, 1-14

Súvisiace homílie / príhovory 16.08.2007 | (1539) Myšlienky... 24/2007 16.08.2007 | (1450) Myšlienky... 22/2007 20.06.2003 | (394) Myšlienky... 237/2002 všetky súvisiace homílie / príhovory (29) » Súvisiace inšpirácie 12.06.2003 | (1238) Jn 14, 1-14 12.06.2003 | (1202) Jn 14, 15-31 všetky súvisiace príklady (2) »