15.03.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.

412 0

(Share 74 0)

Homília

      Svet oslavuje mocných, aj keď ich nenávidí. Oslavuje každé víťazstvo s fanfárami, hymnami a volaním na slávu.
      Boh má iné cesty. Či ste si všimli, že betlehemská idyla, hoci sa začala anjelským spevom Glória - skončila krvavo? Veľký piatok sa začal tiež s Hosanna! a s palmovým sprievodom, ale už o niekoľko dní Ježiš zomiera odsúdený na kríži medzi dvoma lotrami, a to už bez volania na slávu, bez fanfár. Táto skutočnosť dáva celému ľudstvu všetkých čias lekciu na pochopenie. Sú však mnohí, ktorí toto Kristove utrpenie nepochopia, lebo nechcú. Och, aké sklamanie raz musia spoznať!
      Dvanáste zastavenie krížovej cesty sa ku nám prihovára týmito klasickými slovami: Poď a podívaj sa na Pána Ježiša! S krížom vyzdvihnutý medzi nebom a zemou, tri hodiny trpí v mori múk a bolestí, svoju dušu Otcovi odovzdáva, hlavu nakloňuje a za nás zomiera.
      Som presvedčený, že o žiadnej udalosti na svete sa toľko nepopísalo, nenahovorilo, neuvažovalo, ale i nezabudlo na ňu, ako o smrti Krista. Hoci sme o týchto udalostiach sami už veľa počuli a videli mnoho krásnych umeleckých diel, ktoré zobrazujú posledné chvíle Ježiša Krista, predsa vás všetkých tu vyzývam k opätovnému zamysleniu sa nad svojím vykúpením, ktoré sa odohralo práve na Golgote.
      Keď umĺkol posledný úder, vojaci začali dvíhať kríž dlhými palicami a pridržali ho povrazmi. Takto stúpal strom bolesti do výšky. Vieme si predstaviť tých niekoľko minút? Ježišove rany sa opierali o ostré hrany klincov, ktoré sa stále hlbšie zarezávali do tela. Povrazy na tele bránili voľnému obehu krvi a povraz na prsiach obmedzoval dýchanie. Hlásilo sa i iné utrpenie. Po oboch stranách veľrada dala ukrižovať dvoch zločincov. Nezbadali, že Spasiteľ je obrátený tvárou k Európe, kde mala Cirkev dostať centrum a chrbtom k Jeruzalemu. Splnili sa tak slová Jeremiáša: - Chrbát, a nie tvár ukážem im v deň ich záhuby. - Vojaci si rozdelili rúcho, keď o tuniku losovali. To bola korisť vojakov, ktorí ukrižovali Ježiša. Viac nič? Aká zrada na nich! Lukáš opisuje, ako dali nad hlavu Kristovi tabuľku s nápisom: Toto je Ježiš Nazaretský, kráľ židovský. Nápis bol grécky, latinský a hebrejský. Svätý Pavol o tom napísal: „Aby každý jazyk vyznal, že Pánom je Ježiš Kristus...“ (Fil 2,11). Svätý Augustín o tom krásne povedal: - Preto Pilát musel napísať to, čo napísal, lebo Ježiš opravdivo povedal to, Čo povedal. - Naráža na slová: „Sám hovoríš, že som kráľ“ (Jn 18,37). Vieme, že podľa rímskeho zákona nebolo dovolené rozsudok meniť.
      Svätá Helene našla s krížom aj nápis a uložila ho v Chráme svätého kríža v Ríme. Neskoršie sa táto pamiatka stratila. V roku 1492 sa pri oprave baziliky táto pamiatka našla. Bola uložená v olovenom puzdre, zaiste tak chránená pred drancovaním a zamurovaná v jednom výklenku.
      Keď Pána Ježiša vyzdvihli s krížom, bolesti vyvrcholili. Neďaleko kríža stále jeho matka a miláčik Ján s ostatnými ženami. Ježiš je však ticho. To ešte viac dráždi Židov. Vedia dobre, že robia bezprávie a Ježišova modlitba sa im vrýva do duší. Chcú v sebe utlačiť svoje svedomie, preto sa začínajú Ježišovi
posmievať. Spomeňte si na seba, bratia, ked1 trpíte a niekto s vami cíti, ako vám to dobre padne. Aká to musela byť bolesť pre Krista, keď počul ich posmech! A títo posmievači zabudli na slová Dávida;, ktorý tento posmech predpovedal pred tisíc rokmi. „Ak si Syn Boží, zostúp z kríža!“ (Mt 27,40). Bol to škodoradostný posmech nad jeho zdanlivou porážkou.
      Ježiš mlčí. Chcel urobiť zadosť za naše ohovárania, ktorými lživo zastierame svoje skutočné chyby. V chráme sa skončili bohoslužby. Prišlo veľa kňazov i členov rady, aby sa potešili pohľadom na nenávideného proroka. Aj oni sa pridali slovami výsmechu: - Iným pomáhal, sám sebe nemôže pomôcť. Zostúp z kríža a my ti uveríme! - Jeho zázraky vyhlásili za podvod, jeho mesiášsku dôstojnosť za výmysel, Božie synovstvo za rúhanie. Azda nikdy nám nepreukázal Ježiš svoju lásku jasnejšie, ako vtedy, keď pre našu spásu obetoval i svoje dobré meno a nechal sa nazvať podvodníkom a rúhačom. Buďme mu za to vďační! Aby miera utrpenia bola dovŕšená, pripojili sa k posmievajúcim aj lotri Dísmas a Gestas. Tichosť Ježiša sa dotkla lotra z pravej strany a skoro ho umlčala. Myšlienka, že Ježiš sa modlil ešte Í za svojich nepriateľov, mu nedala pokoja. Zadíval sa na Krista a milosrdný pohľad otriasol jeho dušou. Kým druhý lotor povedal: - Ak si ty Kristus, pomôž sebe i nám, - vtedy neodolal. Verejne pokarhal hovoriaceho: - Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si tak isto odsúdený? - Hneď sa obrátil k Ježišovi a prosebné povedal: - Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. - Bola to milá hudba pre Ježiša z úst lotra. V jeho hlase bola viera a pokorná dôvera. Keď robil zázraky, bolo ľahké veriť v jeho božské poslanie, dnes však umiera na kríži. Preto s láskou pozrel na svojho neočakávaného obhajcu a povedal: ,, Veru hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43). Aké je to krásne gesto! Lotor prosí o spomienku a Kristus ho uisťuje o spáse. Je to jediný muž, ktorý umieral s plnou istotou, že bude spasený.
      Pomaly sa blížilo poludnie. Ježišovi pribúdali bolesti. Slnko pálilo, z čela mu stekal pot. Na jeho rany sadali muchy. Ruky prestali krvácať, lebo srdce nevládalo do nich vytlačiť krv. Prichádzala horúčka. Neprirodzená poloha tela sťažovala dýchanie a Ježiša sa zmocňovala mdloba. Kedysi Židia žiadali znamenie z neba. Kristus ich želaniu nevyhovel, ale vyhlásil: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32).
      Predpovedaná hodina sa priblížila. Moci bolo poludnie, slnko sa začalo kaliť, až celý kraj zakryla hustá tma. Tento podivný úkaz chceli vyložiť, aby zotreli jeho nadprirodzený ráz. Ich výklady sú však naivné a neobstoja pred vážnou kritikou. V tej dobe, keď dohasínalo na kríži Slnko duchovné, zatmelo sa i slnko hmotné, ktoré bolo ním stvorené.
      Týmto zrozumiteľným symbolom chcel Boh ukázať veľkosť zločinu, ktorého sa ľudia dopustili. Židia každé zatmenie slnka pokladali za nepriateľské znamenie. Tu si boli dobre vedomí viny, ktorej sa dopustili. Posmech stíchol a prestrašený ľud utekal do mesta.
      Takú Veľkú noc Jeruzalem ešte nezažil! Tma hustla, ľudí ubúdalo a Márii sa podarilo prísť až k samému krížu. Nebola sama. Bol s ňou apoštol Ján a niekoľko zbožných žien. Ježiš tu zveril matku Jánovi, novému synovi. Ostatné udalosti nasledovali už teraz rýchlejšie za sebou.
      Blížil sa koniec.
      Za celé tri hodiny Ježiš nehovoril. Po chvíli zdvihol zrak a s vypätím síl vykríkol: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46). Podľa Božej vôle mal Spasiteľ skúsiť na sebe všetky následky dedičného hriechu, aby mohol mať súcit s biedou ostatných ľudí. Pretože vzal na seba dobrovoľne všetky naše hriechy, pokladal sa za najväčšieho hriešnika. Zem sa ho zriekla. Bolo mu naozaj tak, ako ho všetci opustili. Pritom ho trápila myšlienka, že pre mnohých sú máme jeho bolesti, lebo ani peklo neodpočívalo. Po Ježišových slovách sa dali ženy do plaču a srdce Márie prenikol nový meč bolestí.
      Potom nastalo ticho. Všetky zraky sa obrátili ku krížu. Židia znova posmešne začali hovoriť: - Hľa, volá Eliáša! - Nerozumeli slovám: Eli lamma sabaktani - Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Po chvíli pozrel na matku a tíško zašepkal: - Žíznim! - Strata krvi, prudká horúčka boli toho príčinou. Len Čo Ježiš okúsil ocot, povedal: - Dokonané je. - Pozdvihol oči k nebu a zvolal: „ Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46). Jeho hlava klesla, zhlboka vydýchol a skonal. Boli práve tri hodiny popoludní a v chráme obetovali večerného baránka, a na kríži dokonal Baránok Boží, ktorý sňal hriechy celého sveta. Exegéti hovoria, že pravdepodobne sa to udialo 7. apríla v tridsiatom roku po Kristu. Keď myslíme na omyl pri čítaní rokov.
      Cez deväť dní sme, bratia a sestry, sprevádzali nášho Spasiteľa na bolestnej ceste, kde sa zrodila naša spása, nový život, dostali sme nádej, že náš život prežitý s ním nebude mamy, či zbytočný. Podrobnejšie sme si prebrali a premeditovali tie vzácne chvíle a teraz od nás Ježiš očakáva skutky. Znova počujem slová Ježiša: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24). Sme slobodní a rozumní ľudia. Sme veriaci, vyznávači Ježiša Krista, jeho stúpenci... Tak dokážme, že vieme si to vážiť, že sme na to hrdí a keď nás uvidí svet v našom okolí, mal by v nás vidieť Krista.
      Maše srdcia očistené vo sviatosti pokánia dnes nech prevolávajú na slávu. Mech znejú naše modlitby ako fanfáry na počesť trpiaceho Krista a prežime čestne tieto dni, ktoré sa budú niesť v duchu trpiaceho Krista.
      Amen.