26.august 2019

     MENU

Úvod
Zoznam miestností
Zoznam tém


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Sú dve veci, ktoré privádzajú človeka k zrelosti: láska a utrpenie.”

~JOHANN MESSNER~

16.06.2003 - nz (čítanosť4020 reakcie10)


Flp 2, 1-18

      1 Ak teda jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, nejaké srdce a zľutovanie, 2 dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! 3 Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. 4 Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.
      5 Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš:
      6 On, hoci má božskú prirodzenosť,
      nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,
      7 ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu,
      stal sa podobný ľuďom;
      a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.
      8 Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť,
      až na smrť na kríži.
      9 Preto ho Boh nad všetko povýšil
      a dal mu meno,
      ktoré je nad každé iné meno,
      10 aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno
      v nebi, na zemi i v podsvetí
      11 a aby každý jazyk vyznával:
      „Ježiš Kristus je Pán!“
      na slávu Boha Otca.
      12 A preto moji milovaní, ako ste vždy poslúchli, a nielen v mojej prítomnosti, ale oveľa viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. 13 Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči. 14 Všetko robte bez šomrania a pochybovania, 15 aby ste boli bezúhonní a úprimní, Božie deti bez hany uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia; medzi ktorým svietite ako svetlá na svete 16 tým, že sa držíte Slova života na moju slávu v Kristov deň, že som nebežal nadarmo a nenamáhal sa zbytočne. 17 A keby som mal aj svoju krv vyliať na obetu a svätú službu vašej viery, radujem sa a radujem sa s vami všetkými. 18 Takisto sa aj vy radujte a radujte sa so mnou!

10-11.      Porov. Iz 34, 23.
16.06.2003 | Čítanosť(1989)
Flp 2, 19-30


30.11.2010 - 12:38   smn  
» Flp 2, 7

V Kristovom živote nie je ani chvíľočka, ani udalosť, ktorú by sme nemohli prežiť aj my a zdieľať pri svätom prijímaní. Svätý Pavol obsiahol tajomstvo Kristovho kríža slovami: ,zriekol sa seba samého‘ (Flp 2, 7). Preto nejedna z omší, na ktorej sa zúčastňujeme, by mohla byť naplnená týmito slovami, najmä ak sa slávi vo chvíli nášho zblúdenia a cítime sa byť v stave úplnej vzbury, alebo keď nám zaťažko padne poslúchnuť. Môžem si povedať, že ak sa Ježiš zriekol seba, aj ja sa chcem zrieknuť seba tým, že zomriem sebe a svojim vlastným ,dôvodom‘! Toto je skutočné ,spoločenstvo‘ s Kristom.“


30.11.2010 - 12:26   smn  
» Flp 2, 6–7

Tajomstvo pokory nájdeme priamo u Ježiša. Od chvíle svojho vtelenia nám Ježiš ukazuje cestu. Prijatie ľudskej prirodzenosti je samo osebe úžasným skutkom pokory, veď vidíme, že „nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 6–7). Neskôr, počas svojho života, urobil všetko, čo od neho Boh žiadal, nič nezanedbal (Jn 5, 19). Nakoniec vo veľkom ponížení podstúpil smrť na kríži.


08.10.2008 - 08:53   František Fedor  
» Re: Flp 02, 01-18

Flp 2,3
V predvečer kňazskej vysviacky (boli sme dvaja) sedeli sme s kňazom, ktorý nás mal predstaviť svätiacemu biskupovi a preberali sme zajtrajší deň. Boli sme napätí v očakávaní podstatných udalostí nášho života. Duchovný otec nás prekvapil otázkou: „Bratia, ako si predstavujete váš budúci kňazský život a čo bude hlavným motívom tohto života?“ Jeden z nás hovoril o láske, ktorou chce napĺňať všetky svoje konania a druhý videl seba opásaného zásterou, ako Ježiš pri poslednej večeri, a slúžiť zverenému ľudu. Z bohatého poučenia mi utkvelo v pamäti .“Bratia , snažte sa vo svojom živote pokladať svojho blížneho za lepšieho od seba.“
Kto je môj blížny ? Každý človek, či priateľ, či nepriateľ , tak sme sa učili. Zdalo sa mi to trocha frázovité. Ako prísť na to rozumovou cestou, že ten blížny je lepší odo mňa ? Dá sa to odôvodniť. Keby ten môj blížny bol dostal toľko milosti a darov od Boha ako ja, možno by bol vedel lepšie hospodáriť s mojimi talentami.
Niečo podobné hovorí sv. Pavol svojim veriacim vo Filipach: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho.“ (Flp 2,3) Teda ide o pokoru, o čnosť, ktorú sám Ježiš odporúčal svojím poslucháčom: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom... (Mt 11, 28). Túto výzvu poslúchli mnohí, ktorí sa snažili kráčať za Kristom. Sv. Karol Boromejský a po ňom sv. Otec Ján Pavol I. zvolili si za biskupské heslo humilitas – pokoru.
„Toto jediné slovo vystihuje podstatu kresťanského života a označuje čnosť, ktorá je nevyhnutná pre toho, kto je v Cirkvi povolaný byť predstaveným“, tvrdí sv. Otec Benedikt XVI.
Opakom pokory je pýcha. Táto sídli viac - menej v každom z nás. Chceme sa ukazovať, vyťahovať, zviditeľňovať. Nemusí to byť vždy zlé, ak je to pre dobro Cirkvi a spoločenstva veriacich. Treba však vždy pamätať na slová Pána Ježiša : "Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť." (Lk 17, 10)


21.05.2007 - 20:28   René Voillaume  
» Flp 2,12-13

S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči. (Flp 2,12-13)
Máme sa ešte naučiť dať sa milovať Bohu Spasiteľovi, a to ukrižovanému. Hej, «dať sa milovať». Pretože nám často ide o to, aby sme ho najprv my milovali, hoci toho nie sme schopní. V tomto ohľade náš výraz nadobúda oveľa hlbší zmysel, ako keď sme hovorili o Bohu Stvoriteľovi. V diele Vykúpenia je totiž niečo, čo nám otvára srdce samého Boha. Máme pred sebou nie Bytosť nadzmyslovú, tajomnú a neviditeľnú, ale krvavú tvár ukrižovaného Krista.
Výraz «Dať sa milovať» Bohu Spasiteľovi, má v nás vyvolať ponajprv vedomie, že sme hriešni, že je aj svet hriešny a ľudia okolo nás. Potom nám má otvoriť oči, aby sme si uvedomili, nie s pocitom bezmocnosti a malomyseľnosti, ale podľa pravdy, že sa z tohoto stavu sami od seba nevyslobodíme.
Dovoliť, aby nás miloval Boh Spasiteľ, je v podstate toľko, ako dovoliť, aby nás Boh spasil, čiže treba nám prijať jeho ochotu, že nám chce odpustiť. Ale prijať odpustenie, predpokladá, že sa obviňujeme z hriechu, že sa cítime byť hriešnikmi. Máme sa postaviť pred Pána Boha, ísť k nemu v takom stave, v akom sme. Byť úprimní. Nemyslím, že by sme si mohli nárokovať milovať Boha, ak sme sa najprv nenaučili dať sa milovať Bohu, ktorý nás chce úplne zachrániť. Ako hovorí apoštol Ján: «Ak hovoríme, že sme nezhrešili, Boha robíme luhárom a jeho slovo nie je v nás» (1 Jn 1,10). (René Voillaume)


17.01.2007 - 19:55   a.o.  
» Flp 2,1-4

Dovršme mou radost tím, že budete stejně smýšlet.
Apoštolovy výzvy k lásce a pokoře neznamenají moralizování. Rozdíl mezi pravým křesťanským pozváním k ctnostnému životu a moralizováním nespočívá v obsahu požadavků. Ty mohou být často shodné. Rozhodující je postoj samotného kazatele nebo karatele. Buď napomíná své posluchače ustaraně a znepokojeně, vědom si svého vyššího morálního náhledu, nebo chce spolu s Pavlem, aby posluchači svojí láskou a pokorou „dovršili jeho radost“.


17.09.2005 - 06:45   Angelo Scarano  
» Flp 2, 1-11

      Úryvek má dvě části velmi úzce spojené:
      1/ vybízení k jednomyslné lásce, která hledá prospěch druhých (v. 1-5)
      2/ hymnus o Kristově pokoře, která nehledá svůj prospěch (6-11).

      Snaha druhé těšit a povzbuzovat jsou postoje, z kterých Pavel vychází, aby vybídl k jednomyslnosti a ke stejné lásce – to není nabádání k uniformitě, ale k stejnému postoji nezištné lásky, která hledá to, co prospívá druhému: „Nic nedělejte z hašteřivosti nebo touhy po prázdné slávě, ale z pokory ať každý z vás pokládá druhého za přednějšího, než je sám“ (v. 3). Pavel zde zcela jistě nenabádá k tomu, abychom považovali druhé za lepší (tak zavádějící liturg. překlad, v. 3): proč by druzí měli být automaticky považováni za lepší? Vždyť by to nemuselo odpovídat pravdě! Nevedl by pak takový postoj k zakomplexovanosti, k pohrdání sebou samým? Především však takový výklad nebere ohled na kontext, kde se nehovoří o sebe-hodnocení (a hodnocení druhých), ale o sebe-realizaci (či realizaci druhých): pokora je zde chápána jako poníženost ke službě, která nehledá seberealizaci, ale realizaci druhých, jejich prospěch (v. 4). Jinými slovy – ne pokora jako střízlivé, skromné sebehodnocení (či falešné podhodnocení), ale pokora jako postoj služby. Takový postoj pokorné služby považuje druhé za přednější (v. 3 - tak výstižněji ekum. překlad), vždyť nehledí na vlastní prospěch, ale na prospěch druhých, a to podle Kristova smýšlení a jednání: on vzal na sebe přirozenost služebníka (v. 7) a ponížil se (v. 8). Kristus byl pokorný očividně proto, že považoval člověka za přednějšího než sebe, vždyť nehledal svůj prospěch – „nic nelpěl na tom, že je rovný Bohu“ (dosl. nepovažoval svoji rovnost Bohu za kořist, tj. vlastnictví, na kterém křečovitě lpí). Kristus nelpěl na své slávě, a proto ani křesťan nemusí hledat prázdnou slávu (v. 3). Ježíš se zřekl sebe sama (doslova „se vyprázdnil“, „odhlédl“ od svého božství): to se projevilo tím, že přijal podobu poslušného služebníka, absolutně poslušného Otci až k potupné smrti kříže. Pro tuto poslušnost byl ponížený služebník povýšen, stal se Pánem (máme tu dva výrazné protiklady: ponížil se – byl povýšen, služebník – Pán). Bylo mu dáno jméno nad každé jiné jméno – jméno zastupuje osobu, důstojnost náležící osobě.
      Kristus nelpěl na své moci a slávě, a proto nakonec dostal „jméno nad každé jméno“: avšak jako dar od Otce, a ne jako zisk, který si vymohl sobeckou snahou! Kristus tak nakonec dosáhl „seberealizace“, avšak darované od Otce. A vyznání Kristovy moci a slávy… je k slávě Boha Otce (v. 11). Kristova seberealizace je realizací Otce, jeho oslavení je oslavou Otce.


29.09.2004 - 06:21   Ján Pavol II.  
» Flp 2, 6-11

Ježiš - brat a Pán

Svätý Otec sa 4. augusta 2004 stretol s pútnikmi na vnútornom nádvorí Apoštolského paláca v Castel Gandolfo na pravidelnej audiencii. Príhovorom nadviazal na sériu katechéz inšpirovaných liturgiou vešperov.
„Pri našom putovaní žalmami a hymnami, ktoré tvoria liturgiu hodín, sa dnes stretávame s chválospevom z Listu sv. apoštola Pavla Filipanom (2, 6-11), ktorý sa objavuje v prvých vešperoch všetkých štyroch nedieľ, na ktoré sa liturgia delí. Rozjímame o ňom už po druhý raz a teda hlbšie prenikáme do jeho teologického bohatstva. V týchto veršoch žiari viera prvých kresťanov zameraná na postavu Ježiša, ktorý je uznávaný a hlásaný nielen ako náš ľudský brat, ale aj ako Pán celého vesmíru. Je to teda skutočné a vlastné vyznanie kristologickej viery, ktorá verne odzrkadľuje myšlienku sv. Pavla, ale v ktorej zaznieva aj hlas židovsko-kresťanského spoločenstva ešte staršieho ako apoštol.”

Prijal postavenie služobníka

„Chválospev vychádza z božstva vlastného Ježišovi Kristovi. Jemu v skutočnosti patrí ,prirodzenosť’ a božský charakter ,morphé’ - ako sa hovorí v gréčtine - teda rovnaká vnútorná a nadprirodzená Božia vlastnosť (porov. verš 6), hoci Ježiš nepovažuje túto svoju najvyššiu a slávnu identitu za privilégium, na ktoré treba byť pyšný, na ktoré treba poukazovať ako na znamenie moci a prirodzenosti. Hymnus smeruje jasne zhora dolu, teda smerom k ľudstvu. Zrieknutie sa tu prakticky znamená ,odmietnutie’ tejto slávy a prijatie stavu a podmienok služobníka. Totiž týmto spôsobom večné Slovo vchádza do ľudských dejín. Stáva sa podobným ľuďom (porov. verš 7) a prichádza až k úplnému koncu, ktorým je smrť. Toto je najväčšie poníženie, pretože smrť, ktorú prijal, je smrť na kríži, smrť, akou vo vtedajšej spoločnosti umierali zločinci (porov. verš 8). Kristus sa teda zriekol slávy a zvolil si smrť na kríži - to je prvý smer, ktorým sa uberá chválospev a ku ktorému sa ešte vrátime a ozrejmíme si niektoré podrobnosti.”

Smrť za všetkých

„Druhý pohyb ide opačným smerom: zdola hore, z poníženia vystupuje povýšenie. Je to Boh Otec, ktorý oslavuje Syna a vyslobodzuje ho zo smrti. Usádza ho na trón ako Kráľa vesmíru (porov. verš 9). Aj sv. Peter vo svojej reči na Turíce vyhlasuje, že ,toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom’ (Sk 2, 36). Veľká noc je teda slávnostné zjavenie Boha a božskej prirodzenosti Krista, ktorá bolo dovtedy zahalená smrteľným telom a životom služobníka. Pred vznešenou postavou osláveného a na trón usadeného Krista sa všetci sklonia v adorácii. Nielen na celom horizonte ľudských dejín, ale aj na nebi a v podsvetí (porov. Flp 2, 10) povstáva mocné vyznanie viery ,Ježiš Kristus je Pán’ (verš 11). ,Vidíme, že ten, ktorý bol stvorený len o niečo menší od anjelov, Ježiš, bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých’ (Hebr 2, 9).”

Boh a človek

„Uzavrime tento náš stručný komentár Hymnu Filipanom, ku ktorému sa ešte vrátime, slovami sv. Augustína, ktorý vo svojom Komentári k Evanjeliu podľa Jána odkazuje na Pavlov hymnus, aby oslávil oživujúcu silu Krista, ktorý nás vzkriesi a vytrhuje z moci smrti. Veľký učiteľ Cirkvi hovorí: ,Kristus aj keď mal božskú prirodzenosť, nevyžadoval žiarlivo, aby bol rovnaký s Bohom. Čo by bolo s nami tam v hlbine, slabými a spojenými so zemou a preto neschopnými dosiahnuť Boha? Mohli by sme sa cítiť opustení? Vôbec nie. On zničil sám seba tým, že vzal na seba prirodzenosť služobníka, bez toho aby opustil podobu Boha. Ten, ktorý bol Bohom sa teda stal človekom, a vzal na seba to, čím nebol, bez toho aby stratil to, čím bol; tak sa Boh stal človekom. Na jednej strane tu nachádzaš pomoc vo svojej slabosti, na druhej strane to, čo potrebuješ, aby si dosiahol svätosť. Kristus ťa pozdvihuje v sile svojej ľudskosti, sprevádza ťa v sile svojho ľudského božstva, vedie ťa k svojej božskosti. Všetko kresťanské kázanie, bratia, je ekonómia spásy zameraná na Krista, je zhrnuté v tomto a nie v inom - vo vzkriesení duší a vo vzkriesení tiel. Obe boli mŕtve a bolo potrebné, aby obe, duša aj telo, povstali. V sile koho povstane duša, ak nie v sile Krista Boha? V sile koho povstane telo, ak nie v sile Krista človeka? ... Pozdvihne tvoju dušu z neprávosti v sile svojho božstva a pozdvihne tvoje telo z porušenia v sile svojho človečenstva.’” (KN)


06.04.2004 - 08:50   Angelo Scarano  
» Flp 2, 6-11

      Důležité je upozornit na kontext tohoto hymnu. Předcházející verše jsou výzvou k pokorné službě druhým: „v ničem se nedejte ovládat ctižádostí ani ješitností, nýbrž v pokoře pokládejte jeden druhého za přednějšího než sebe; každý ať má na mysli to, co slouží druhým, ne jen jemu. Nechť je mezi vámi takové smýšlení, jako v Kristu Ježíši.“ Kristus žil tato slova jako první: nehledal svoji slávu („nelpěl na tom, že je rovný Bohu“!), stal se služebníkem, pokořil se (ke službě, ne kvůli askezi hledající vlastní zdokonalení!): a v tomto duchu, ale také vnějším postoji, ho mají následovat jeho učedníci.
      Hymnus, teologicky velmi bohatý, ukazuje v protikladech Ježíšovu cestu sestoupení a povýšení. V první části se hlouběji rozvádí Ježíšova „kenoze“, tj. „vyprázdnění se“ od vnějších projevů slávy. Ježíš se „vyprázdnil“: stal se služebníkem, obyčejným člověkem, který dokonce zemřel potupnou smrtí kříže. Navenek se „zřekl“ svého jména (avšak nepřestal být Bohem a Pánem slávy, jen to nebylo vidět očima lidí), a proto jako člověk dostal Jméno nad jiná jména. Ponížený a potupený služebník byl povýšen a stal se Pánem! Služebník opovrhovaný od lidí je nyní prostoupen tak velkou Boží slávou, že všichni musí uznat: Ježíš Kristus je Pán!


08.02.2004 - 22:46   Ján Pavol II.  
» Flp 02, 6-11

Kristus, príklad pokory

      V stredu 19. novembra 2003 sa Svätý Otec stretol s pútnikmi na pravidelnej generálnej audiencii. Témou jeho príhovoru bol chválospev Kristus, príklad pokory z Listu Filipanom 2, 6-11, ktorým začal druhú časť cyklu katechéz o liturgii vešperov:
      „Liturgia vešperov zahŕňa okrem žalmov aj niektoré biblické chválospevy. Ten, ktorý sme si práve vypočuli, je iste jedným z najvýznamnejších a teologicky veľmi hutných. Ide o hymnus vložený do druhej kapitoly listu apoštola Pavla kresťanom vo Filipách, gréckom meste, ktoré bolo prvou etapou misionárskeho hlásania tohto apoštola v Európe. Chválospev sa považuje za výraz prvotnej kresťanskej liturgie a pre našu generáciu je radosť, že sa aj po dvoch tisícročiach môže pripojiť k modlitbám apoštolských čias Cirkvi.”

Vtelenie a nanebovstúpenie

      „Chválospev odhaľuje dvojitú vertikálnu dráhu - najprv zostupný a potom vzostupný pohyb. Na jednej strane figuruje pokorný zostup Božieho Syna, keď sa z lásky k ľuďom vtelením stáva človekom. Upadá do kenosis, teda do vyprázdnenia sa od božskej slávy, ktoré ho vedie až k smrti na kríži, trestu pre otrokov, ktorý z neho urobil posledného z ľudí a učinil ho skutočným bratom trpiaceho, hriešneho a zavrhnutého ľudstva. Na druhej strane je víťazný vzostup, ktorý sa napĺňa na Veľkú noc, keď je Kristus Otcom dosadený do jasu božstva a oslavovaný ako Pán celého vesmíru a všetkých vykúpených ľudí. Stojíme pred veľkolepým vysvetlením Kristovho tajomstva, najmä toho veľkonočného. Sv. Pavol okrem toho, že hlása vzkriesenie (porov. 1 Kor 15, 3-5) siaha k definícii Kristovej Paschy ako plesania, povýšenia a glorifikácie. Teda zo žiarivého horizontu božskej trascendencie Boží Syn prekročil nekonečnú vzdialenosť medzi Stvoriteľom a stvorením. Neprisvojil si ako výsadu to, že je rovný Bohu, čo mu prináleží od prirodzenosti, a nie preto, lebo si to nárokuje. Túto výsadu si nechcel žiarlivo uchovať ako poklad ani ju využívať na svoj prospech. Naopak, zriekol sa samého seba, pokoril sa a ukázal sa ako chudobný, slabý a určený na potupnú smrť ukrižovaním.”

Zostúpil Boh a vystúpil človek

      „Práve od tohto maximálneho poníženia vychádza vzostupný pohyb opísaný v druhej časti Pavlovho hymnu (porov Flp 2, 9-11). Boh vyvyšuje svojho Syna a dáva mu slávne meno, čo v biblickom jazyku vyjadruje označenie osoby a jej dôstojnosti. Meno Kyrios, Pán, posvätné meno biblického Boha, je tu použité pre vzkrieseného Krista. To privádza k adorácii vesmír, opísaný podľa trojitého rozdelenia na nebo, zem a podsvetie. Oslávený Kristus sa na konci hymnu ukazuje ako Pantokrator, všemohúci Pán, ktorý víťazne tróni v apsidách starokresťanských a byzantských bazilík. Ešte nesie znamenie utrpenia, teda svojho pravého človečenstva, no už sa ukazuje v jase božstva. Kristus, blízky nám v utrpení a smrti, nás teraz priťahuje do slávy, žehná nám a dáva nám účasť na večnom živote. Uzavrime túto úvahu o Pavlovom hymne slovami sv. Ambróza, ktorý sa často vracia k obrazu Krista zriekajúceho sa samého seba, pokoreného a akoby ničotného (exinanivit semetipsum) vo vtelení, keď sa obetoval na kríži. Osobitne v komentári k Žalmu 119 sa milánsky biskup vyjadruje takto: ,Kristus zavesený na drevo kríža... bol prebodnutý kopijou a vyšla z neho krv a voda, sladšia ako akákoľvek voňavá masť, obeta Bohu milá tým, že rozprestrel nad celým svetom arómu posvätenia... Vtedy prebodnutý Ježiš rozšíril vôňu odpustenia hriechu a vykúpenia. Veď tým, že sa zo Slova stal človekom, sa veľmi obmedzil, a, hoci bol bohatý, stal sa chudobným, aby nás obohatil svojou úbohosťou (porov. 2 Kor 8, 9); hoci bol mocný, ukázal sa ako úbožiak, takže ním Herodes opovrhol a vysmial sa mu; dokázal zatriasť zemou, a napriek tomu ostal pribitý na onom dreve; uzavrel nebo do temnôt, pribíjal svet na kríž, a predsa ho pribili na kríž; sklonil hlavu, a napriek tomu z neho vyšlo Slovo; bol znemožnený, a predsa všetko napĺňal. Zostúpil Boh a vystúpil človek, Slovo sa stalo telom, aby si telo mohlo nárokovať na trón Slova po pravici Boha; bol samá rana, a predsa z neho vyšla liečivá masť; zdal sa byť neurodzený, a napriek tomu ľudia vyznávali, že je Boh.’”


10.09.2003 - 19:55   Angelo Scarano  
» Flp 2, 6-11

      Tento hymnus, teologicky velmi bohatý, ukazuje v protikladech Ježíšovu cestu sestoupení a povýšení. V první části se hlouběji rozvádí Ježíšova „kenoze“, tj. „vyprázdnění se“ od nároků na pocty a slávu. Ježíš se „vyprázdnil“: stal se služebníkem, obyčejným člověkem, který dokonce zemřel potupnou smrtí kříže. Navenek se „zřekl“ svého jména (avšak nepřestal být Bohem a Pánem slávy, jen to nebylo očima lidí vidět), a proto jako člověk dostal Jméno nad jiná jména. Ponížený a potupený služebník byl povýšen a stal se Pánem! Služebník opovrhovaný od lidí je nyní prostoupen tak velkou Boží slávou, že všichni musí uznat: Ježíš Kristus je Pán!



© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet