6.marec 2021

     MENU

Úvod
YouTube
Facebook
Podcast
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     NA ZAMYSLENIE

    Kvapka vody vyhĺbi kameň, reťaz sa opotrebuje používaním.

~Ovídius ~

20.06.2003 - Miron
čítanosť1253 reakcie0
(Share 365 0)


Téma: Utrpenie / Jób 7, 1-11

Myšlienky... 13/2000

      Istí manželia mali za sebou viac než tridsať rokov manželstva. Jeden večer, keď sa manžel vrátil domov z práce, našiel manželku, ako sa balí. „Čo to robíš?“ spýtal sa. „Som unavená zo všetkých tých hádok, ktoré boli medzi nami za tie roky. Odchádzam!“ Na to sa manžel zrazu otočil, odišiel do spálne, vytiahol kufor a nahádzal do neho svoje veci. Rýchlo sa vrátil k manželke. Povedal jej: „Ja to tiež už nemôžem zniesť. Idem s tebou!“
      V starozákonnej knihe Jób sa rozpráva príbeh muža, ktorý sa dostal do takého bodu v živote, kedy už toho nemohol viac zniesť. Vyjadril sa o sebe ako o človeku bez nádeje. V siedmej kapitole sa sťažuje, že život je „vojnou“ ... že jeho oko „blaho neuzrie“ ... a že môže iba „ponariekať si v duše trpkosti“ (Jób 7, 1.7.11).
      Jóbov problém, ako objavíme neskôr, spočíval v tom, že sa neobrátil k Bohu. Ostával v sťažovaní sa a vyzývaní Boha, namiesto toho, aby Boha počúval. Tento jeho problém bol vyriešený o tridsaťsedem kapitol ďalej, keď sa vyznal Pánovi:
       „Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver´ som nemohol. Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa“ (Jób 42, 2-4).
      Všetci sme obete utrpenia a porážky. A kým podobne ako Jób nezmeníme zmýšľanie života a nespoznáme Božie úmysly, budeme klásť rovnakú otázku: „Či nie je vojnou život človeka na zemi?“ (Jób 7, 1). Záleží skutočne na nás, či máme ochotu uznať, že nádherné a tajomné Božie cesty sú za našou schopnosťou chápania a či sme nasmerovaní na nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.
      Jób sa naučil veriť v Boží prísľub. Pochopil, že v jeho utrpení je zmysel. Pochopil, že čokoľvek sa prihodí v jeho živote, nie je zbytočné a bez významu. Začal nový život. Nie že by pochopil Božie zámery, ale pretože ich akceptoval vo viere.
      Ježiš nás volá, aby sme konali podobne: Nasleduj ma! Pozri sa hlboko do seba, objav paprsok lásky, ktorý môj Otec vložil do tvojej duše a čaká na príležitosť, aby sa mohol rozrásť do sily a krásy skutočnej lásky prekonávajúcej všetko ľudské chápanie.
      Nasledujme Ježiša, ktorého Otec posiela, aby sa stal vzorom pre náš život. Nasledujme Ježiša a učme sa v čase skúšky hovoriť s Jóbom: „Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver´ som nemohol. Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa“ (Jób 42, 2-4).
      Evanjelista Marek rozpráva, ako Ježiš navštívil dom bratov Šimona a Ondreja. Povedali mu, že Šimonova svokra leží v horúčke a on ju uzdravil. „Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali“ (Mk 1, 32-34). Potom odišiel na opustené miesto a modlil sa. Keď k nemu prišli učeníci, povedal im: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov“ (Mk 1, 38-39).
      Niektorí exegéti predpokladajú, že azda niektorí „posadnutí zlými duchmi“, boli ľudia sužovaní tým diabolským syndrómom: „Ja už to nemôžem ďalej znášať!“ Ľudia, ktorí dosiahli okraj; ľudia, ktorí nemohli prekonať svoju životnú situáciu; ľudia, ktorí boli mnohonásobne ponížení; ľudia, s ktorými sa môžeme stotožniť, pretože aj v našom živote objavujeme mnohé tieto znaky.
      Deborah, nádherná 38-ročná bývalá modelka a matka dvoch chlapcov zomierala na rakovinu...
      Bola už operovaná, ale niekde chirurgov skalpel minul kúsok chorobných buniek alebo vyrástli nanovo v mieste, kde sa stretá hruď, krk a ramená. Pretože bola v extrémne slabom stave, chirurg pozval na konzultáciu internistu aby mu pomohol určiť, či je alebo nie je Deborah schopná podstúpiť ďalšiu operáciu. Po vyšetrení odborník povedal, že všetko hovorí proti operácií. Deborah sa spýtala: „Myslíte si, že nie som dosť silná, aby som to prežila?“ Lekár odpovedal: „Podľa mojej profesionálnej mienky, berúc do úvahy váš stav a riskantnosti operácie... a možné následky...“ Nedokončil svoju odpoveď. Bol neschopný povedať žene, že pre ňu nevidí žiadnu šancu.
      Ale Deborah mala iné predstavy. „Chcem, aby ste zmenili svoje rozhodnutie,“ povedala. Potom ukázala na strieborný pohár, ktorý stál na nočnom stolíku. „Môj otec mi daroval tento pohár keď som bola malé dievčatko,“ vysvetľovala. „Prečítajte, čo je na ňom napísané.“ Lekár prečítal nahlas – bol to verš z 23. Žalmu: „Kalich mi napĺňaš až po okraj“ (Ž 23, 5). Potom Deborah povedala: „Môj otec mi povedal, že pohár života nikdy nie je poloprázdny alebo poloplný; je vždy naplnený tak, ako je to len možné. Povedal, že to nevadí, čo zlého sa prihodí. Ak mám presvedčenie, ak verím v seba, môj pohár nikdy nevyschne, môj pohár bude vždy prameňom života, inšpirácie, sily, lásky a všetkého čo by som azda potrebovala.“
      Deborah bola potom operovaná a operáciu prežila a žila dlho a videla, ako sa z jej chlapcov stávajú muži. „Bolo jej prežitie štatistickou výchylkou alebo spontánnym uzdravením alebo záležitosťou zručnosti chirurga?“ pýtal sa lekár sám seba. „Azda z každého trochu,“ odpovedá. „Videl som dosť pacientov, ktorí mali svoj pohár života vždy plný a vodilo sa im skutočne lepšie než tým, ktorí ho nechali vyschnúť.“ (Fox, A.M.D. "Making Miracles".)
      Boh k nám prichádza v čase nášho utrpenia, v čase našej bolesti, v čase núdze, v čase beznádeje a bezmocnosti. Sú ľudia, ktorí sú zranení v niektorých momentoch: tragická smrť v rodine, prepadnutie vážnou chorobou, alebo rozbité vzťahy devastujúce manželstvo. A je pre nás životne dôležité pochopiť, že v týchto chvíľach utrpenia a pocitu bezmocnosti sa Boh s nami stotožňuje. A ak sa budeme k nemu obracať, nájdeme cesty, ako tieto stavy prekonať.
      Môžeme sa dnes cítiť skutočne zle, ale Boh môže všetko toto zmeniť. Potrebujeme iba povedať: „Áno Pane, ja urobím krok k svetlu a uzdraveniu. Závisím na tebe a viem, že ty mi ukážeš cestu.“
      Povedzme toto a zmýšľajme takto. Povedzme to bezpodmienečne a Božia sila a milosť a sprevádzanie určite príde. Vo svojej stratenosti zažijeme lásku Božiu vyliatu na nás. Boh nás nikdy nemiluje viac, ako vo chvíli, keď sa cítime nemilovaní. (Podľa: The Sermons)
27.01.2005 | Čítanosť(663)
Jób 7


© 2003 - 2020 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet