1.marec 2021

     MENU

Úvod
YouTube
Facebook
Podcast
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     NA ZAMYSLENIE

    Na odriekanej modlitbe nakoniec nezáleží, ale záleží na slovách, ktoré my sami hovoríme Bohu. A tieto slová musíme práve my hovoriť sami. Keď vychádzajú zo srdca a keď sa ich zároveň modlí Duch Boží, Boh ich počuje.

~Karl Rahner~

17.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1316 reakcie0
(Share 538 0)


Téma: Viac poznať a realizovať príkaz lásky / Mt 22, 34–40

Homília

      Poznáte to mnohí, že keď je niekto chorý, často ho musíme povzbudzovať, aby zjedol, viac prijímal tekutiny. Chorý sa bráni, nechce, a predsa vy sa nevzdávate, hovoríte ku chorému, povzbudzujete ho... A pritom nikto nenamieta a nehovorí; prečo nerešpektujete slobodnú vôľu chorého človeka!? Chorému treba jednoducho pomôcť. Tým viac, keď ku chorému cítime lásku, priateľstvo a keď v ňom vidíme Božie dieťa.
      Pán Ježiš prichádza na svet, ktorý je chorý, poznačený dedičným hriechom a osobnými hriechmi ľudí. Prichádza ako náš brat, aby nám pomohol poznať a zrealizovať príkaz lásky v našom živote. Je namieste, aby sme si pripomenuli, „ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie“ (Mt 22,34).
      Keď spáchal človek hriech, ochorel. Boh však aj potom neprestal milovať ľudí. Posiela prorokov, vodcov a učiteľov ku svojmu ľudu, ktorí oboznamujú a učia národ príkazom Božím. Stalo sa, že príkazov bolo 613. Tieto začali deliť na veľké a malé. A tiež na „príkazy“, ktorých bolo 365, ako je dní v roku a „zákazy“, ktorých bolo 248, čo bolo podľa vtedajšieho chápania toľko ako údov či častí v ľudskom tele. K týmto príkazom existoval ešte bohatý komentár. Vystávala z toho otázka, s ktorou prišli aj za Ježišom: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ (Mt 22,36).
      Ježiša sa pýtajú na najväčšie prikázanie. Ježiš sa viackrát dostal do sporu s učiteľmi, farizejmi a zákonníkmi. Bolo to nielen v prípade, či je v sobotu dovolené uzdravovať a tiež či je v sobotu dovolené si tak počínať ako apoštoli, ktorí prechádzali cez obilné pole a jedli obilné zrnká. Pri týchto a iných príležitostiach Ježiš zdôrazňoval prinajmenšom svoju vlastnú slobodu, keď iné prikázania v porovnaní s príkazom lásky posunul do úzadia, a preto sa stala naliehavou otázka, kde treba hľadať meradlo a aké je hlavné prikázanie, ktorému sa musia všetky ostatné podriadiť. Tí, čo prichádzajú s otázkou, aby ho pokúšali, veľmi dobre vedeli, že prvým príkazom je príkaz lásky k Bohu. Veď Boh často poukazoval i na príkaz lásky k blížnemu. Nesmieme sa čudovať, že boli aj takí, čo v labyrinte množstva príkazov sa nevyznali. Odpoveď Ježiša v evanjeliu nie je ničím novým, čo by bolo jeho protivníkom neznáme.
      Stretávame sa s tým v židovskej škole, že ešte pred Kristom učiteľ Hillel svojim žiakom na podobnú otázku povedal: – Čo je tebe nemilé, nerob svojmu blížnemu. –
      Na prvé miesto stavia lásku k Bohu – ako odpoveď celého človeka – teda: „milovať Boha celým srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“ (Mt 22,37). Tieto slová každý veriaci Žid poznal z Mojžišovej knihy (por. Dt 6,4–7). A pretože Ježiš prijal prirodzenosť človeka a je zároveň Boh i človek, viaže neoddeliteľne na lásku k Bohu i lásku k blížnemu.
      Ježišova odpoveď je znamenitá práve v tom, že robí závislými všetky iné príkazy a predpisy, práva a ich vysvetľovanie od tohto dvojitého príkazu, ktorý má byť normou a kritériom celej morálky. Tu dáva Ježiš základ kresťanskej etike. Keď Ježiš povie učeníkom „buďte dokonalí“ (Mt 5,48), poukazuje, že každá činnosť človeka musí vychádzať z lásky k Bohu. V čom je učenie Ježiša nové v porovnaní s tým, čo učili učitelia Zákona? V tom, že „nás Boh miloval“ (1 Jn 4,10) nielen slovami, ale i celým svojím životom, jednoducho, svojím bytím ako Syn Boží. Príkaz lásky už nie je spletitou záhadou príkazov, kde sa právo a neprávosť, povinnosť a hriech nejasne navzájom preplietajú a spôsobujú, že človek nevie, čo je povinný robiť. Ježiš dáva kráľovské prikázanie, prikázanie lásky, ktoré stojí na prvom mieste. Je to vlastne návod, kde bez akýchkoľvek pochybností vieme, že Boha máme milovať nadovšetko a blížneho ako seba. Všetko ostatné je v oblasti lásky spojené s týmto prikázaním lásky.
      Milovať takto Boha je viac ako všetky zápalné a ostatné obety. Rozumie sa to v čiste vonkajšom kulte, ktorý sa nekoná z lásky.
      Ak dnes je skutočne niečo dôležité, je to potreba viac poznať a realizovať tento Ježišov príkaz. Boh nikoho z nás nechce príkazom v láske obmedziť. Práve naopak. Jeho slová otvárajú srdciam ľudí hodnoty, ktoré dobýjajú nebo. Človek spoznáva veľkosť a krásu lásky ako podklad pre svoju spásu. Boh nás miluje a právom od nás očakáva lásku. Pritom nám ponecháva slobodnú vôľu a rozum, a teda človek môže Bohu povedať aj: nie! Pravá láska sa nedá vynútiť. Láska je dar srdca. Boh od nás nežiada lásku vypočítavú alebo lásku neslobodných ľudí. Kresťan nesmie si tak počínať, že by s Bohom chcel obchodovať; ja sa budem modliť... a ty mi dáš to, o čo ťa budem žiadať. Obchodovať s láskou sa nedá a je to neprípustné.
      Ivo Bagarič rozpráva vo svojej knihe Desať minút na ambóne o reakcii Japoncov, keď im misionári rozprávali o láske Boha, ktorý sa kvôli ľuďom stal človekom a dal sa ešte aj ukrižovať. Hovorili: – Boh kresťanov je dobrý a milosrdný. – Keď ich učili príkazu lásky k Bohu a blížnemu, boli zaskočení.
Prečo je to potrebné?
      Či je potrebné rozumnému človeku dávať príkaz, aby miloval Boha, ktorý nás tak veľmi miloval?
      Či to nie je najväčším nešťastím Boha nemilovať?
      Či to nie je najväčším šťastím človeka Boha milovať?
      A títo prví kresťania v Japonsku milovali Boha nezištne.
      Je to pre dnešný svet i pre kresťanov memento. Rimania hovorili, že láska začína z nás! Kresťanská múdrosť hovorí niečo iné: „Láska sa začína od Boha“. Pretože iba ten, kto opravdivo miluje Boha, dokáže milovať aj seba a svojho blížneho pravou láskou. V láske nie je miesto na experimentovanie. Pravá láska vyžaduje celého človeka.
      Francúzsky redemptorista O. Dankelman v knihe Dnešní kresťania opisuje príhodu z jednej farnosti.
      Mladý kaplán vysvetľoval podobenstvo Pána Ježiša o dvoch dlžníkoch, kde Pán jednému z nich odpustil úžasnú dlžbobu a ten istý nedokázal druhému, svojmu spolusluhovi, odpustiť v porovnaní s tým, čo jemu bolo odpustené, malú čiastku. V jednej chvíli kazateľ povedal: – Drahí veriaci! Viete, že Božie slovo je potrebné plniť. Nemôžeme sa zúčastniť ďalej na svätej omši, ak sa náš život nezhoduje s evanjeliom. Ja som presvedčený, že tu v kostole a v nás je toho tak veľa, čo sa nezhoduje s evanjeliom. Dokiaľ to trvá, nie je dobré pokračovať vo svätej omši. Preto vás prosím, odíďte domov. Nech sa každý z nás najprv zmieri so svojimi. Ja vás tiež prosím o odpustenie, ak som niekoho urazil. – Na to kaplán odišiel do sakristie, zobliekol si omšové rúcho, sadol si na stoličku a začal sa modliť breviár. V kostole na chvíľu zavládlo napäté ticho. Prítomní nevedeli, ako reagovať. Po čase sa ozvali hlasy: – Čo to kaplána napadlo? – Niekto rozčúlene zvolal: – O niečom podobnom som ešte nepočul! Je ešte kaplán pri zdravom rozume? – Situáciu sa rozhodol riešiť prekvapený farár, ktorý si obliekol omšové rúcho, poprosil farníkov, aby pánu kaplánovi prepáčili také správanie, že on to vcelku myslel dobre, ospravedlnil ho, že je prepracovaný, že je rozrušený, keď sa dozvedá rôzne správy zo života farnosti. Prosil farníkov, aby na vec zabudli. Ráno pôjde referovať o tejto udalosti biskupovi. A tak dokončil svätú omšu. O niekoľko dní bol mladý kaplán preložený do inej farnosti a ľudia na vec zabudli.
      Zaiste teraz by sa niekto chcel spýtať: Kto mal pravdu?
      Kaplán myslel na slová Pána Ježiša: „Keď prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5,23–24).
      Je potrebné príkaz lásky žiť. Sme však slobodní ľudia. A práve preto je správne, že príkaz lásky vo svojom živote realizujeme. Nestačí len slovom povedať: milujem, ale skutkom dokázať lásku k Bohu i blížnemu ako k sebe samému.
      Modlime sa za seba, za kresťanov a za všetkých ľudí, aby sme sa vždy vedeli otvoriť príkazu lásky. Tak ako si ty, Ježišu, náš Boh, Spasiteľ a Vykupiteľ, nás učil milovať slovom i skutkom. Chceme si aj my navzájom pomáhať, veď sme všetci poznačení chorobou, hriechom proti láske k Bohu a blížnemu, ako aj ku sebe samým. Amen.
28.09.2010 | Čítanosť(2827)
Téma: Mt 22, 29-30
12.06.2003 | Čítanosť(3293)
Mt 22, 1-14
12.06.2003 | Čítanosť(3110)
Mt 22, 34-46
12.06.2003 | Čítanosť(2909)
Mt 22, 23-33


© 2003 - 2020 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet