9.marec 2021

     MENU

Úvod
YouTube
Facebook
Podcast
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     NA ZAMYSLENIE

    Ak mám milovať druhých, musím sa ponoriť do tajomstva lásky Božej k ľuďom.

~Thomas Merton ~

19.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1341 reakcie0
(Share 329 0)


Téma: Uznať Ježiša za svojho Boha / Mt 22, 1–14

Homília

      Zaiste aj vy ste premýšľali, ako si uchrániť svoju vieru a ešte viac, ako rásť vo viere. To bolo vtedy, keď ste si uvedomili, koľko je v okolí ľudí, ktorí boli pokrstení, pristupovali ku sviatostiam, zúčastňovali sa na svätých omšiach – a dnes, hoci im nikto nebráni, žijú mimo Cirkvi, bez Boha, hoci niektorí z nich sa ešte vyslovia, že sú kresťania! Snáď vás chcelo pomýliť aj to, že im sa poväčšine v živote darí, a to aj bez pomoci Pána Boha.
      Aj pri tejto svätej omši je naším prianím, aby sme načerpali síl a znova uznali Ježiša za svojho Boha a Pána. Zvlášť si uvedomujeme túto potrebu, keď cítime svoju nestálosť v dobrom, svoj hriech a moc zla.
      Pán Ježiš nám aktuálnosť našich snáh pripomína aj slovami evanjelia: „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22,14).
      Sú to slová zo záveru podobenstva o pozvaní na svadbu, ktorú kráľ vystrojil svojmu synovi. Pán Ježiš ich predniesol v prítomnosti starších a tých, čo striehli na jeho život, krátko pred svojou smrťou. Podobenstvo má hlboký zmysel. Možno v ňom sledovať tri časti. V prvej o kráľovi, ktorý cez svojich sluhov pozýva na svadbu svojho syna. Druhá časť hovorí o pozvaných, ktorí odmietli svoju účasť a ktorých rozhnevaný kráľ vyničil. A v tretej časti hovorí o človeku, ktorý opovrhol svadobným odevom, prišiel na svadobnú hostinu bez neho a ktorého kráľ rozkáže vyhodiť a za urážku tvrdo potrestá.
      Ježiš podobenstvom prítomným poukazuje na históriu Izraela. Kráľom v podobenstve je Boh. Pozvanými je národ Izraela. Synom je predpovedaný Mesiáš, čiže Ježiš Kristus. Svadba je prisľúbené nebeské kráľovstvo, stav blaženosti, ktorý Boh prisľúbil každému človeku. Svadobným rúchom je stav duše, byť v priateľstve s Bohom, žiť v milosti posväcujúcej.
      Boh stvoril človeka pre svoju oslavu, hoci naša oslava mu nič na sláve nepridá. Má ju v plnej miere. Človek mal od začiatku svojho Boha poznávať, milovať, slúžiť mu a zaslúžiť si účasť na odmene, ktorú Boh človeku pripravil. Boh sa staral o človeka. Človek opovrhol svojím Bohom. Prestal uznávať jedného Boha za svojho Boha a Pána. Boh sa rozhodol poslať vlastného Syna medzi ľudí, aby im pripomenul cieľ a zmysel života človeka na zemi. Už predtým im posiela prorokov, aby prijali jeho Syna. Ich správanie uráža Boha. Zanedbávajú Božie slová, prestupujú príkazy, prednosť pred Bohom dostáva dielo ich rúk, klaňajú sa mŕtvej hmote, robia si bohov, ktorí im vyhovujú, vyhovárajú sa, klamú a keď Boh posiela prorokov, neprijímajú ich, dokonca zabíjajú, a tak urobia aj s Ježišom. Za to prichádza spravodlivý trest, o tom hovoria Ježišove slová: „Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil“ (Mt 22,7). Tieto Ježišove slová sa uskutočnili o štyridsať rokov neskoršie. Boh si môže poslúžiť, pretože je Pánom všetkých, aj nepriateľmi Izraela, Rimanmi. Tí – ako o tom píše Žid Jozef Flávius v Židovskej vojne – v roku 70 mesto Jeruzalem zničili a národ Židov bol na 1900 rokov z povrchu zeme odstránený.
      Slová Pána Ježiša pokračujú treťou časťou. Svadba nebola odvolaná, aj keď pozvaní jej neboli hodní. Ježiš prišiel spasiť všetkých ľudí. Preto posiela v ďalších dejinách svojich apoštolov až do dnešných dní, všade do celého sveta, aby pozvali každého, aby mal účasť na svadobnej hostine v jeho kráľovstve. Celý svet je pozvaný k viere v jedného Boha. Ježiš svojou smrťou každému človeku zaobstaral svadobné rúcho. Hoci Ježiš na kríži premohol smrť, každý človek musí zomrieť a po smrti dochádza k stretnutiu s Bohom Sudcom – Ježišom. A tu sa napĺňajú slová o zhromaždení na svadobnej hostine, kde rozhodne svadobné rúcho, stav priateľstva s Bohom. Pozvanie na svadbu je pozvanie k večnému šťastiu, k večnému stretnutiu s Bohom.
      Po čom viac môže túžiť človek?
      Čo viac si môže ešte priať?
      A predsa, človek zabúda na ponúknuté šťastie od Boha, slobodne a dobrovoľne si volí iné šťastie. Od prvého pádu človeka najväčším a najvážnejším hriechom je pýcha. Človek nechce, aby sa mu niekto, ani Boh, miešal do jeho života. Chce si byť pánom sám sebe. Človek často prechádza okolo Boha a stretáva sa s ním. Boh mu ponúka pravé šťastie a človek si Boha nevšíma. Pohŕda jeho priateľstvom, nenájde si čas, aby sa s ním porozprával v modlitbe, nenavštívi ho aspoň v nedeľu a v prikázaný sviatok, hoci čas by sa dal nájsť, nepoprosí ho o odpustenie vo sviatosti zmierenia, pretože sviatosťami opovrhuje. Nerobí to, čo Boh od neho žiada, lebo by sa musel zriecť svojej pýchy.
      Človek bez Boha je podobný bezdomovcovi. Mnohé sociálne organizácie a rehoľné spoločenstvá venujú im pozornosť. Majú tam zabezpečenú starostlivosť, každodennú stravu, teplo, čisto, všetko, čo patrí k normálnemu životu.
      A čo sa stáva? Po týždni viacerí bezdomovci opúšťajú tieto zariadenia. Prečo? Jeden z nich odpovedal: – Tam som sa musel umývať! –
      Nedivme sa, že kráľ v podobenstve vyhodil človeka zo svadobnej hostiny, keď nemal primerané rúcho. Prišiel na hostinu preto, aby sa najedol. Jeho nezaujímal ten, kto ho pozval, len svoje brucho. Zachoval sa tak ako tí, čo pozvaním opovrhli. Boh pozýva všetkých. „Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu“ (Jn 9,31). A na to máme pamätať. Čo musel pre nás, naše pozvanie podstúpiť Ježiš a my len tak ľahko opovrhujeme jeho pozvaním! Medzi to, na čo by sme nemali zabudnúť a čím sa neopovrhuje, je jeho Telo a Krv.
      Keď sa stal katolíkom slávny anglikánsky teológ John Newmann, okrem iného mu bolo predostreté, že príde o viaceré hmotné zabezpečenia, ktoré mu plynuli ako profesorovi v Oxfordte. Vtedy povedal: – Čo je to v porovnaní s jedným prijímaním Najsvätejšieho Tela Kristovho?! –
      A vieme, že sa stal pýchou katolíckej Cirkvi.
      Aj keď v našom okolí je mnoho tých, čo nežijú ako kresťania, hoci sa slovami občas ku kresťanom a Kristovi hlásia, je správne, že hľadáme posilu a prostriedky, aby sme zostali verní Kristovi a vždy uznávali Ježiša za svojho Pána a Boha. Nedali sa znechutiť, odradiť alebo oklamať. Hľadajme ho preto stále a bojujme aj sami so sebou, aby sme si svadobné šaty uchránili a v nich sa v hodine svojej smrti postavili pred Boha. Je na nás, aby sme pomáhali aj tým, ktorí po prvom svätom prijímaní, birmovke či sobáši odišli od Boha a teraz našli silu vrátiť sa k Ježišovi. Naša láska k Bohu sa prejavuje aj v tom, že ich nesúdime, nepohoršujeme sa na nich, ale im pomáhame nájsť zmysel a cieľ života v spojení s Bohom, ktorý je jediným pravým a správnym zmyslom a cieľom nášho života.
      Nezabúdame na Ježišove slová: „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22,14), ale zároveň sa ich nebojíme. Chceme naďalej rozvíjať svoju lásku ku Kristovi. Pozvaním neopovrhujeme, nedávame prednosť dočasným veciam pred večnými. Nedávame prednosť hmotným veciam pred duchovnými. Nedávame prednosť ľuďom pred Bohom. Chceme sa upevňovať vo viere v Boha zachovávaním príkazov a slov, tak ako to on žiada od nás. Pretože nechcú veriť v Boha tí, čo nežijú tak, ako to od nich on žiada. Správne, že hľadáme hodnoty kresťanského života.
      Kňaz spomína na človeka, ktorého oslovil v nemocnici, keď inému vysluhoval sviatosti. Vtedy mu povedal: – Pred tridsiatimi rokmi som sa rozišiel s Cirkvou. Odvtedy som nevstúpil do kostola. Keď zomriem, chcem, aby ma spálili, pretože človek smrťou prestáva jestvovať. – Vtedy mu kňaz s pokojom a ticho povedal, že sa bude modliť za spásu jeho duše. Povedal: –Verím, že keď ste v detstve a v čase dospievania predsa len niečo pekné zažili v spojení s Ježišom, nie je možné, žeby Boh nevypočul vašu a moju modlitbu, a nedal vám milosť, o ktorú dnes ešte nemáte záujem. – O osem dní na tej istej izbe je to už zmýšľaním iný muž. Ľutuje svoje hriechy, z ktorých sa vedome a slobodne vyznal.
      Každý z nás máme otvorené dvere do Božieho kráľovstva. Ježiš v podobenstve posiela sluhov: „Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu“ (Mt 22,9 ). Sú to slová Ježiša. Je to jeho prianie. A práve preto napodobňujeme sluhov, ktorí vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli. Ak pomôžeme nájsť hriešnikovi cestu k Bohu, páči sa mu to.
      Potrebovali sme sa posilniť vo svojej viere. Cítime, že Ježiš nás má veľmi rád. Má záujem o nás. Preto prežime túto eucharistickú slávnosť naplnení vďakou za preukázané dobrá a milosti od Pána Boha a prosme o posilu pre seba a pre nám zverených. Amen.
28.09.2010 | Čítanosť(2830)
Téma: Mt 22, 29-30
12.06.2003 | Čítanosť(3294)
Mt 22, 1-14
12.06.2003 | Čítanosť(3110)
Mt 22, 34-46
12.06.2003 | Čítanosť(2909)
Mt 22, 23-33


© 2003 - 2020 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet