11.máj 2021

     MENU

Úvod
YouTube
Facebook
Podcast
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     NA ZAMYSLENIE

    Celý život nech je časom modlitby. Taká už je obyčaj démonov, že ma zvádzajú k prerušeniu modlitby. Odťahujú nás od modlitby, tejto cesty spásy, a to pod zámienkou akejsi spravodlivej príčiny.

~sv. Bazil Veľký~

21.07.2006 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť1195 reakcie0
(Share 310 0)


Téma: Veľký piatok

Homília

      Vojenský cintorín v Maschwille navštívil cudzinec. Stretol tu muža, ktorý na jednom hrobe sadil kvety. Opýtal sa ho, kto mu v ňom leží. Muž odpovedal, že odpočíva v ňom jeho sused, dobrý priateľ. Totiž keď vypukla vojna, aj on dostal povolávací rozkaz. Keďže mal rodinu a sused bol slobodný a nemal príbuzných, ponúkol sa namiesto neho nastúpiť vojenskú službu. Bol ťažko ranený a po mnohých bolestiach zomrel... Keď sa dozvedel, čo sa s ním stalo, pokladal za svoju povinnosť navštíviť jeho hrob a takto sa mu poďakovať za veľký prejav lásky voči jeho rodine. Na náhrobný kameň pripevnil tabuľku s nápisom: „Umrel namiesto mňa!“
      Ak sa zamýšľame nad udalosťou Veľkého piatku, tak to, čo sa stalo, bolo vlastne pre nás... „Previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom”, hovorí sv. Pavol (Rim 5, 18). Hriechom našich prarodičov sme boli odsúdení všetci. Stratili sme nebo, pre ktoré sme boli stvorení. Ale „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8). My sme zhrešili, my sme boli vinní a my sme mali trpieť. Boží Syn dokazuje svoju lásku k nám tým, že zomrel za nás - umrel namiesto nás. Svojím utrpením zmieril nás s nebeským Otcom... A my si to každý rok uvedomujeme a každý rok na pamiatku jeho smrti a nášho vykúpenia ozdobujeme Boží hrob, v ktorom uctievame jeho umučené telo.
      Koľkokrát od svojho detstva sme už počuli o utrpení nášho Pána? Koľkokrát sme už prežívali veľkopiatočné chvíle?... Toľkokrát sme to už videli, že snáď nám to už zovšednelo, často nás to nedojíma...
      Kristova smrť je v kronike ľudských dejín a je potrebné, aby sme sa znovu pohrúžili do týchto veľkopiatočných chvíľ, ktoré sa stali pred dvetisíc rokmi. Znovu je potrebné, aby sme sa snažili preniknúť, pochopiť, ako bol Spasiteľ zavrhnutý od celého národa a hnaný až k smrti. Nenašiel súcit ani pod krížom, keď padol. Je hanobený a vysmievaný, ponižovaný až do posledného dychu. Ostal sám, je opustený od všetkých, zradený od vlastného učeníka, zapretý od toho, ktorého zahrňoval láskou. Umiera pred pohľadom svojej matky...
      V knihe proroka Izaiáša čítame slová, ktoré sa vzťahujú na Božieho Syna na kríži: „Nemá podoby ani krásy... Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili... On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti... Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou a Pán na neho uvalil neprávosť všetkých“ (Iz 53, 2-6).
      Takto podľa Božieho plánu Ježiš vzal na seba vinu a hriechy nás všetkých, aby sme skrze jeho úzkosť, opustenosť, utrpenie a smrť našli milosť u Boha a stali sa znovu Božími deťmi.
      Ak si však toto znovu pripomíname, spytujme si sami svoje svedomie, do akej miery máme podiel na jeho utrpení. Veď Kristus trpel za hriechy celého sveta, teda i za naše hriechy. Aj my máme podiel na jeho bolesti a smrti. „Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou“ (Iz 53, 6). Každý z nás svojím spôsobom ukrižoval svojimi hriechmi Ježiša Krista.
      Prastarý životopis sv. Dominika spomína udalosť o istej žene, ktorá viedla hriešny život. Bol večer a ostala sama doma. Naraz ktosi zaklopal na dvere. Otvorila a pred ňou stál muž, veľmi smutný a vyčerpaný. Pozvala ho dnu, ponúkla jedlom. Ale na všetkom prádle, ktorého sa ten muž dotkol, objavili sa krvavé škvrny. Žena ihneď vymení obrus, ale o niekoľko okamihov je zasa všetko zakrvavené.
      Žena začína chápať. Muž, ktorý s ňou sedí, nie je obyčajný človek, ale sám Ježiš Kristus. A všetka tá preliata krv, bola preliata za jej hriechy.
      Stal sa skutočne tento príbeh? Na tom nezáleží... Ale myšlienka je tu veľmi poučná. Spasiteľ prelial svoju krv za nás všetkých, všetci bez rozdielu svojimi hriechmi máme podiel na jeho smrti... Ak si toto uvedomíme, potom sa náš život musí naozaj obrátiť k lepšiemu. To je zmysel a poslanie celého pôstneho obdobia, ktoré sme prežili a ktorým nás k tomu viedla svätá Cirkev - cez utrpenie nášho Pána, ktoré bolo pre naše hriechy a pre našu spásu.



© 2003 - 2020 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet