Autor: o. RNDr. Jozef Voskár
 
Eucharistia / Jn 6,

Myšlienky... 148/2003

      Pre každú formu života na rôznom stupni vývoja Boh vo svojej nekonečnej múdrosti vytvoril dokonalé podmienky na to, aby mohol dať vznik všetkému, čo dnes vidíme okolo seba ako úžasné dielo Božej lásky vo svojej pestrosti a rozmanitosti. Do každého živého tvora, počnúc prvou živou bunkou pred mnohými miliónmi rokov až po svoje najdokonalejšie stvorenie – človeka, vložil, či naprogramoval všetko, čím udržiava tieto stvorenia pri živote. Vytvoril dokonalé podmienky pre život vo vodách riek i morí, vo vzduchu i na zemi, tak na studených zaľadnených póloch, ako aj na slnkom rozpálených púšťach rovníka. Všetkému stvorenstvu vytvoril podmienky pre život, potom im dal ich vlastný život a dal zmysel ich životu. Takto by sme mohli potom povedať, že do pripravených podmienok zemského raja nakoniec stvoril človeka, ktorého stvoril na svoj obraz a na svoju podobu, keď mu dal rozum, slobodnú vôľu a nesmrteľnú dušu, čím ho radikálne odlíšil od všetkého ostatného. Dal mu totiž okrem iných schopností aj schopnosť milovať, čím mu dal účasť na vnútornom Božom živote, ktorý má svoju realizáciu v láske. Boh však nestvoril tento život lásky ľudí medzi sebou v nejakej živelnej forme prejavov, ale jej dal pravý obsah a zmysel, dal jej konečný cieľ a samozrejme aj prostriedky na jeho dosiahnutie. Boh tak miloval svet, že poslal svojho syna, aby každý, kto v neho uverí nezahynul, ale mal život večný. A tu sme pri korene veci, že ľudský život nemá len dimenziu prirodzeného života tak, ako stvorenia od neho nižšie postavené, ale Kristus prišiel, by nám zjavil plnosť života (Aby mali život a aby ho mali v hojnosti,) a jeho konečné zavŕšenie v dimenzii večnosti. Prišiel, aby nám toto nielen zjavil, ale aj dokázal, že tak, ako sme z náručia Božej lásky vyšli, tak sa do náručia Božej lásky máme aj vrátiť.
      A takto sa dostávame k myšlienke podmienok pre dosiahnutie večného života. Ježiš jasne povedal, že ak nebudete jesť jeho telo a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život večný. Ja som chlieb života. Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Po týchto slovách mnohí z jeho učeníkov od neho natrvalo odišli s poznámkou, že je to tvrdá reč, ktorá sa nedá počúvať. A na Ježišovu otázku, adresovanú apoštolom, či aj oni chcú odísť, Peter v mene všetkých povedal: - a ku komu by sme išli, ty máš slová večného života. A pri poslednej večeri im potom ukázal, akým spôsobom budú oni a aj my všetci jesť jeho telo a piť jeho krv. Sú to spôsoby chleba a vína, ktoré sa nám denne núkajú k jedeniu a pitiu, ale ktoré zároveň nás majú disponovať pre život podobný Ježišovmu.
      Prví kresťania verili, že prijímajú telo Pána, že on je skutočne prítomný medzi nimi, že on zostáva v nich a oni v ňom a hlavne, že bol pozorovateľný v konaní každého jednotlivca. Jesť chlieb života znamená žiť Ježišov život. Svätý Pavol hovorí v liste Korinťanom: - keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde.
      Tieto slová nesúvisia iba s prítomnosťou Krista medzi nami v Eucharistii, ale predovšetkým s jeho životom v nás. Eucharistický chlieb sýti ľudské srdcia tým, že im umožňuje milovať blížnych viac a zaopatriť im chlieb, ktorý im chýba. Eucharistický chlieb nerobí človeka bohatším, ale práve chudobným. Majú ho požívať iba tí, čo stoja pred Bohom takpovediac s prázdnymi rukami a celkom sa mu otvárajú. Preto nás robí tento chlieb duchovne núdznymi a formuje naše vnútro, aby sme sa vždy postavili na stranu ubiedených, hladných, smädných, nahých a chorých a boli im k dispozícii v službe lásky. Tento chlieb nás musí pretvárať na takých, o ktorých budú môcť povedať iní to, čo povedal Peter o Ježišovi: - kde chodil, všade dobre robil. Liturgia Chleba večného života je stálou výzvou na väčšiu chudobu, na zriekanie sa seba a svojho egoizmu: Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus! A takto zjednotení s Kristom, bez ktorého nič nemôžeme urobiť, ako to aj sám povedal, je naším poslaním slúžiť ľudstvu v konkrétnych prácach a službách nášho života, pričom Pán je chlebom života večného, nielen časného. Tu ho sprítomniť je jadrom našej služby. To však neznamená, že my kresťania sa máme obmedziť iba na toto duchovné jadro, na tento duchovný chlieb a odstraňovanie „svetského hladu“ máme ponechať neveriacim. My sa len nesmieme uspokojiť s jednostrannosťou, lebo tá vždy škodí: - človek je telo i duch!
      Slávnosť najsvätejšieho tela a krvi Kristovej je poďakovaním za dobrodenie eucharistického chleba – Chleba života. Je to neoceniteľné veľké dobrodenie Božej lásky. Sviatok vyzdvihuje osobitnú Ježišovu prítomnosť v Eucharistii. V tradičnej eucharistickej nábožnosti, ktorá sa začala výrazne praktizovať v dejinách cirkvi na konci stredoveku hlavne pod vplyvom bludného jansenizmu, ktorý zdôrazňoval nehodnosť človeka prijímať telo a krv Kristovu, a preto ako náhradu prenášal ťažisko komunikácie s eucharistickým Kristom do poklôn pred vyloženou Eucharistiou v zlatých monštranciách. Ani dnes nestráca táto forma zbožnosti svoj význam a má svoje opodstatnenie, ale pritom si musíme vždy uvedomiť, že sa popri tejto zbožnosti nesmie stratiť pravá hĺbka jej významu pre naše duchovné formovanie tak, ako to od nás žiada Kristus. Jednostranné chápanie Eucharistie, tradičné formy nábožnosti môžu viesť aj k zaznávaniu toho hlavného. Ježiš totiž prisľúbil a ustanovil Eucharistiu ako „Chlieb života“ na požívanie, jedenie a nie na obdivovanie. Vezmite a jedzte... vezmite a pite... A toto sa deje vždy na hostine cirkvi. No nie je to len individuálne jedenie, ale jedenie a pitie tela a krvi Kristovej tvorí skutočné spoločenstvo veriacich vzájomne si slúžiacich v láske, spoločenstvo Božieho ľudu.
      Týmto Boh vytvára podmienky a predpoklady pre tú najvyššiu formu nášho života, života Božieho v nás, ktorý musí byť viditeľný v skutkoch nášho života podľa Kristovho vzoru a ideálu tu na zemi a tak sa potom stane i zárukou a podmienkou pre život bez konca v Bohu.

       Inšpirácie - Jn 06, 22-65


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk