Autor: o. PaedDr. František Dancák
 
Téma: 4. pôstna nedeľa / Mk 9, 17-31

Homília

Misionár prišiel na novú misijnú stanicu, vybalil svoju batožinu, predovšetkým veľký misijný kríž. Za prítomnosti domorodcov ho zasadil do zeme. Domorodci, ktorí kríž ešte nevideli, zhŕkli sa okolo misionára a jeden z nich sa ho opýtal: „Počuj, biely misionár! To musel byť ale veľký zločinec, keď ho popravili takou strašnou smrťou na kríži.“ „Mýliš sa“, odvetil misionár. „Nikdy nebolo lepšieho a svätejšieho človeka na zemi, ako on!“ „Tak potom musel byť veľkým zločincom ten, kto mu zapríčinil takúto bolesť!“ „To máš pravdu“, poznamenal misionár. „Ale aby si vedel, že tým zločincom som bol vlastne ja, ale aj ty, ba všetci ľudia na svete!“
A misionár nato začal svoju prvú misijnú kázeň o Bohu, o stvorení človeka, o dedičnom hriechu, o prisľúbení Vykupiteľa a o samotnom vykúpení smrťou Ježiša Krista na dreve kríža.
Toto je náplňou veľkopôstneho obdobia, aby sme si znova a hlbšie uvedomili, že Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby nik, čo v neho uverí, nezahynul, ale mal večný život (porov. Jn 3, 16). Veľkopôstne obdobie je takto spytovaním svedomia, čiže svojej hriešnosti. Uznaním, že to všetko bolo vlastne pre nás a pre naše hriechy.
Svätá Cirkev ako matka a učiteľka nás znova napomína slovami, ktorými aj Ježiš začal svoju verejnú činnosť: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15b).
Keď veľký kresťanský učiteľ sv. Augustín hovorí o večnosti, nazýva ju „veľkou myšlienkou“. Hovorí: „Ó, večnosť! Kto na teba myslí a predsa žije v hriechoch, alebo nemá vieru, alebo nemá rozum. Alebo oboje mu chýba!“
Matka sv. Klementa z Ancyry svojmu synovi v mladosti často hovorila: „Syn môj! To, o čo tu ide, je večný život!“
Táto myšlienka nech i nás sprevádza v tomto pôstnom období, ktorý z Božej milosti znova prežívame. O večný život, o nebo, musíme stále bojovať, máme sa naňho pripravovať, pre neho musíme žiť.
Pri počúvaní rozhlasu často počujeme: „Hlásime presný čas!“ Preruší sa hudba, preruší sa celý program, aby v správnej chvíli zaznelo časové znamenie. Je dôležité poznať správny čas; autobus ide presne, škola i práca začínajú presne...
Aj v Biblii sa hovorí o tom, ako je dôležité poznať znamenie času, správnu hodinu, ktorá prišla, čo je v nej pre nás dôležité... Keď Spasiteľ kráčal na svojej poslednej ceste do Jeruzalema a zazrel mesto, plakal; plakal nad jeho budúcim zničením, pretože „nespoznalo čas svojho navštívenia“. (Lk 19, 44). A práve na tejto poslednej ceste pred svojím utrpením hovorí mnohé podobenstvá, ktoré sú výzvou bdieť a poznať svoj čas.
Je to najprv podobenstvo o figovníku, o vernom sluhovi, o desiatich pannách, o talentoch a napokon o Poslednom súde. Všetky majú jeden cieľ: bedliť, byť pripravený, poznať čas!
Aj pri vstupe do pôstneho obdobia sme spievali: „Hľa, príhodný čas, čas pokánia, čas spásy...“
Miroslav Horníček v jednej televíznej besede (podľa DP 1981, 2) povedal: „Dnešný človek dokáže všeličo: stavať obrovské mosty, budovať závratným tempom mestá, pretekať sa v nezmyselnom zbrojení, prechádzať sa v kozmických koráboch vesmírom, ale nedokáže vstúpiť do seba. Zostať samým sebou.“
Využime k tomu i tento pôstny čas a pokúsme sa hľadať, čo nedobré nájdeme v sebe. Pôstny čas je naozaj tým Božím časom, časom Božej priazne, dňom spásy. Využime čas k nášmu obráteniu, aby Spasiteľ nemusel aj nad nami plakať, že sme nepoznali čas svojho navštívenia.



© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk